Kultúrno - historické pamiatky

Podtatranské mesto Kežmarok predstavuje popri Levoči najrozsiahlejší a zároveň najucelenejší súbor kultúrno-historických pamiatok na Spiši. Na našej stránke Vám podávame iba stručné informácie o jednotlivých najvýznamnejích pamiatkách mesta. Práve preto Vám odporúčame naše mesto navštíviť nielen prostredníctvom webovej stránky mesta, ale naživo a odniesť si tak okrem iného bohatý kultúrny zážitok.

Areál Rímsko - katolického kostola sv. Kríža, zvonica, mestská škola

Celý areál bol v minulosti obkolesený ochranným múrom, z ktorého sa dodnes zachovala iba časť – vchod pri zvonici zdobí sekundárne umiestnený renesančný portál s erbom mesta. Kostol sv. Kríža má svoje začiatky v slovanskej osade, o čom svedčí aj stáročia používaný názov Windischgrund /slovanské územie/. Najstaršie kamenné časti kostola sú z pol. 13. stor. Dnešná podoba stavby pochádza z veľkolepej gotickej prestavby v r. 1444-1498. Prestavbe pomáhalo mesto i hradný pán Zápoľský – obaja „mecéni“ zväčnili svoje erby v malom vchode do kostola. O prestavbách hovorí aj trojaká klenba – sieťová, hviezdicová a krížová, ba i sanktárium, ktoré je vyššie položené ako loď. Prevažne gotický je aj interiér kostola – bočné oltáre, krstiteľnica, stallum. Z r. 1518 pochádza renesančná lavica pod veľkým chórom, kde sedela mestská rada s richtárom. Medzi najvzácnejšie časti patrí ukrižovaný Kristus z hlavného oltára, o ktorom sa predpokladá, že bol vyrezaný v dielni majstra Víta Stwosza. V časoch reformácie, keď celé mesto s prevažne nemeckým obyvateľstvom prestúpilo na protestantskú vieru, patril kostol v r. 1531-1673 a prechodne aj v r. 1678-1687 a 1705-1709 evanjelikom. V blízkosti kostola je renesančná zvonica z r. 1591, považovaná za najkrajšiu spišskú kampanilu. Podobné zvonice sú v Strážkach, Spišskej Belej, Vrbove, Spišskej Sobote, Poprade atď. Má pôdorys štvorca. Zdobí ju cimburie s erbmi cisárskeho habsburského rodu, Uhorska a mesta Kežmarku. Najstarší zvon je datovaný rokom 1525 a pred postavením zvonice bol pravdepodobne vo veži kostola sv. Kríža. Zvonica je spojená s budovou bývalej rím. kat. ľudovej školy, prestavanej v 18. stor. z kaplnky sv. Trojice z r. 1468. Túto školu navštevoval Jozef Maximilián Petzval (1807-1891), fyzik, vedec, zakladateľ modernej fotografie.Oproti malému vchodu do kostola sv. Kríža stojí kamenná budova niekdajšej mestskej školy z roku 1536.

Evanjelické lýceum

Prvé správy o existencii kežmarskej mestskej školy sú z roku 1383 – 1392. Je však predpoklad, že prvý typ tejto školy – farská – existoval už o storočie skôr. S príchodom reformácie do Kežmarku dostala škola po roku 1531 charakter protestantského gymnázia. V roku 1787 – 1852 pri osemtriednom gymnáziu vznikli akademické triedy s katedrou filozofie, práva a teológie, čím sa škola zmenila na lýceum. Na území Slovenska boli len štyri lýceá – bez ich absolvovania nebolo možné pokračovať v univerzitných štúdiách. V roku 1852 sa lyceálne triedy zrušili a škola bola opäť gymnáziom. Prvá školská budova stála pri Bazilike sv. Kríža. V čase protireformácie sa škola vysťahovala za mestské múry, istý čas bola v sakristii dreveného kostola a až v roku 1774 – 1776 sa postavila kamenná budova – dnešný výzor nadobudla v 19. storočí nadstavbami prvého a druhého poschodia. V Kežmarku pôsobili vyučujúci a študovali žiaci z celej strednej Európy – mnohí z nich sa stali významnými slovenskými, nemeckými, maďarskými a či srbskými umelcami, vedcami, politikmi. Medzi najznámejších patrili literáti: Jur Tesák Mošovský, František Kacinczy, Pavel Jozef Šafárik, Karol Kuzmány, bratia Ján a Samo Chalupka, Samo Tomášik, Janko Kráľ, Ján Generisch, Jovan Sterija – Popovič, Jonáš Záborský, Pavol Orságh Hviezdoslav, Ladislav Nádaši – Jégé, Martin Kukučín, Janko Jesenský, Martin Rázus, Ivan Stodola, maliari Peter Bohúň, Ladislav Medňanský, politici Imrich Thököly, Artúr Görgey, Matúš Dula, lekári Daniel Fischer, Ľudovít Markušovský, Vojtech Alexander, geografi a historici Dávid Frölich, Juraj Bohuš, Juraj Buchholtz mladší, Kristián Genersich, bratia Pavol a Ján Hunfalvy, Tomáš Mauksch, Samuel Weber, filozofi a ekonómi Gregor Berzeviczy, Ján Feješ, Martin Schwartner, prírodovedci, fyzici a matematici Fridrich Hažlinský, Aurel Stodola, Jur Hronec atď. V budove lýcea je umiestnená knižnica – najväčšia školská historická knižnica v strednej Európe, ktorá začala vznikať súčasne so školou. Knižnica má 150 000 zväzkov všetkých možných odborov i svetových jazykov. 

Evanjelický drevený artikulárny kostol

Drevený evanjelický artikulárny kostol bol zapísaný v zozname UNESCO v rámci zápisu súboru Drevených chrámov v slovenskej časti Karpatského oblúka v roku 2008. Kostol pochádza z čias náboženskej neslobody protestantov, ktorí si smeli stavať kostoly na základe 26. artikulu (článku) Šopronského snemu z roku 1681 mimo mestských hradieb na presne určenom mieste a výlučne na náklady cirkvi. Najlacnejším stavebným materiálom bolo drevo, a preto päť posledných originálnych kostolov, ktoré sa dodnes zachovali na území Slovenska, bolo postavených z dreva. Prvá stavba dreveného kostola stála už r. 1687. V r. 1717 bol kostol za neuveriteľné tri mesiace postavený do dnešnej podoby. Prototypom kostola sa stal zrubový kostol s pôdorysom rovnoramenného gréckeho kríža v Amsterdame na Noorder Kerku. Typ tohto kostola sa rozšíril do nemecka a severských štátov a cez Sliezsko sa dostal do Uhorska. Finančne na stavbu kežmarského kostola, ktorý je zasvätený sv. Trojici, prispeli protestanti z celej severnej Európy, ba švédsky a dánsky kráľ nariadili pre tento účel urobiť vo svojej krajine zbierky. Traduje sa, že pri stavaní pomáhali švédski námorníci a zanechali po sebe pamiatku – vrch interiéru pripomína obrátenú provu lode a okná sú okrúhleho tvaru – ako na lodiach. V skutočnosti sa na stavbe kostola podieľali aj obyvatelia iných miest. Staviteľom bol Juraj Müttermann z Popradu, ako maliar sa uvádza Levočan Gottlieb Kramer, organ zostrojil Vavrinec Čajkovský z Levoče a dokompletizoval ho Martin Korabinský zo Spišskej Novej Vsi. Všetky drevorezbárske práce robil Kežmarčan Ján Lerch. Kostol je stavaný v slohu ľudového baroka. Mohutná maľovaná klenba sa opiera o štyri točité stĺpy a obvodové múry. Na prízemí a šiestich chóroch je miesto pre vyše 1500 ľudí. Po generálnej oprave v roku 1991 – 1996 sa stal kostol opäť bohoslužobným stánkom kežmarskej evanjelickej cirkvi.

Historický cintorín

Najstaršie kežmarské cintoríny boli pri kostole sv. Michala, sv. Alžbety i sv. Kríža. Kostol sv. Michala patril slovanskej osade, ktorá bola na vŕšku nad dnešnou železničnou stanicou. Jeho neskororománske základy z 12. stor. sa odkryli r. 1987 a keďže nikto neprejavil záujem o ich konzervovanie a reštaurovanie, boli zasypané. Kostol sv. Alžbety patril dedine saských kolonistov a jeho základy z pol. 13. stor., ktoré odkryli v 15. stor. Vysokovážené osobnosti sa pochovávali priamo do hrobiek pod kostolmi. V čase protireformácie museli protestanti pochovávať svojich mŕtvych mimo mestských hradieb – tak vznikol r. 1674 dnešný cintorín. Postupne sa rozširoval a od r. 1784 začali doň pochovávať aj katolíkov – na ľavú stranu, kým na pravej boli hroby protestantov. Tento zvyk ostal do zač. 20. stor. Najstarší kamenný epitaf je z r. 1691 a patrí obchodníkovi Žigmundovi Reinischovi – dnes je uložený v malom domci s mrežami. Z r. 1709 sú hroby popravených kežmarských predstaviteľov Jakuba Kraya a Martina Lányho (kameň ich tretieho druha Šebastiána Toportzera sa nezachoval). Všetci traja boli popravení po dobytí mesta cisárskym vojskom preto, že aj ich pričinením sa mesto Kežmarok pridalo na stranu proticisárskeho povstania Františka Rákocziho ll., nevlastného syna Imricha Thökölyho. Na cintoríne odpočíva aj dr. Vojtech Alexander s rodinou, profesori lýcea a gymnázia Fridrich Scholez, Jozef Dlhányi, Štefan Palcsó, Hugo Stenczel, Alfréd Grosz atď., zakladateľ Karpatského spolku Anton Doller, historici Dávid Kuntz, Štefan Linberger, Alojz Miškovič, zakladateľ kežmarského peňažníctva a požiarnictva Július Demiány a ďalšie známe osobnosti Spiša. Mnohé hroby, ako aj samotná cintorín, sú zapísané v zozname pamiatok východného Slovenska.

Paulínsky kostol

Kostol bol postavený v uličnej zástavbe na mieste troch meštianskych domov, ktoré darovalo r. 1650 protestantské mesto Kežmarok katolíckej cirkvi, aby si postavila malý kostolík, lebo kostol sv. Kríža bol v tom čase vlastníctvom protestantov. Mesto tak urobilo z vďačnosti, lebo prominenti rímsko – katolíckej cirkvi mu pomáhali v sporoch proti rodine Thököly. Prvá zmienka o kostole je z r. 1654. R. 1741 vyhorel a o 6 rokov sa začala jeho neskorobaroková prestavba v réžii paulínskeho rádu. Interiér kostola je taktiež barokový.

Radnica

Prvá kežmarská radnica stála na jednej z najstarších kežmarských ulíc – na Starom trhu. Po vpáde husitov r. 1433 mesto čiastočne vyhorelo a centrum sa presunulo do jeho inej časti, kde sa vytvorilo nové námestie. V jeho strede postavil v r. 1461 Juraj zo Spišskej Soboty novú gotickú radnicu. Po veľkom požiari bola radnica v r. 1541 – 1555 prestavaná majstrom Kuntzom z Kežmarku do renesančnej podoby. R. 1641 za richtára Žigmunda Moesa sa k radnici pristavila veža. Podľa dobového opisu Juraja Bohuša z r. 1720 „radnica je ukončená cimburím, na južnej strane je namaľovaný erb mesta a obraz spravodlivosti. Aj vežu zdobia mravoučné nápisy. Na veži sa počas trhov bije na olovené bubny a vyhráva tu aj mestský trubač...“ V r. 1779 radnica znova vyhorela a prestavala sa v klasicistickom slohu. Dnešný výzor a nadstavbu druhého poschodia nadobudla po poslednom veľkom požiari r. 1922.

Reduta

Na mieste reduty stála v minulosti strážna veža, ktorú prestavala v 17. storočí rodina Thököly na tzv. panský dom. V r. 1705 – 1707 bola v budove tlačiareň Mateja Glasera – Vitraria, ktorý vydával knihy slovenské, nemecké, maďarské a latinské. V r. 1818 sa budova prestavala v klasicistickom slohu na redutu. Na jej fasáde je latinský nápis, hlásajúci, že tento dom slúži pre stráže, hostí a zábavy. Pri prestavbe bola reduta spojená s meštianskym domom na Hlavnom námestí č. 3, na ktorom je renesančný portál s iniciálami S. W.

Starý trh

Starý trh sa považuje za jednu z najstarších kežmarských ulíc – základy väčšiny domov pochádzajú z 13. storočia a vo viacerých sa nachádzajú náznaky tzv. vežových domov. Na hornom i dolnom konci ulice sú typické spišské remeselné domy – za domkami v blízkosti hradu je torzo mestského opevnenia smerom k hradu ukončené zachovanou časťou mestskej vstupnej Nižnej brány. Zo stavieb upútajú len domy č. 33 a 47 – na oba sa zhodne poukazuje ako na budovy prvej kežmarskej radnice a neskôr na špitál. V dome č. 39 sa schádzali slovenskí študenti – členovia tajného spolku Mor ho!, ktorý boli za svoje presvedčenie r. 1912 vylúčení nielen z kežmarského gymnázia, ale aj zo všetkých uhorských škôl.